Rozhovor do časopisu Slovo+

Moja sestra píše pre super kresťanský časopis Slovo+ a v rámci jednej rubriky so mnou spravila takýto rozhovor. Žiaľ, článok je dostupný len v tlačenej verzii, a tak vám ho po láskavom súhlase šéfredaktora Slova+ prinášam na mojej stránke. Prajem príjemné čítanie.

PEREX:Som stredoškolský učiteľ vo Zvolene, ktorý vyučuje teoretické a praktické predmety o fotografii a náboženstvo. Na strednej škole som študoval umelecké kováčstvo a na vysokej škole v Ružomberku učiteľstvo výtvarnej výchovy a náboženstva. Okrem fotenia som zamilovaný do svojej manželky, troch našich detí, čítania, kreslenia a leňošenia na gauči.

TEXT: Ako dlho sa už kamarátiš s fotoaparátom?

Moje priateľstvo s fotoaparátom bolo viac menej vynútené. Na strednej škole som mal predmet fotografovanie a fotil som na analógový fotoaparát. So sestrou sme dlhé hodiny strávili v kúpeľni vyvolávaním fotiek. Veľmi nás to bavilo. Na vysokej škole som mal tento predmet opäť. Bol to ale viac teoretický predmet s akýmisi nezáživnými rovnicami. Mal som však už digitálnu zrkadlovku. Po vysokej škole som si kúpil poloprofesionálny  fotoaparát a tam kdesi prepukla naplno moja láska k foteniu a zvlášť k foteniu svadieb. V súčasnosti by som môj fotoaparát nazval skôr verným priateľom ako kamarátom.

Doplň: Fotím, lebo…

ma to napĺňa. Cítim sa pri tom šťastný.Už mi pár neviest povedalo, že sa stále usmievam, keď ich fotím.

Čo alebo koho najradšej fotíš a prečo?

Primárne fotím svadby. Chytilo ma to za srdce. Mám rád akciu, to, že sa za celý deň nezastavím a fotenie ľudí. Ich portrétov, zachytávanie lásky, radosti, emócii, ale aj dobré jedlo a nové priateľstvá. Milujem fotiť naozaj veriacich mladých snúbencov, ktorý žijú čisto a neberú sa, pretože sa musia. Na nich je to vidieť a na tej svadbe tiež. Sekundárne fotím svoje deti a priateľov na našich spoločných akciách. Vyhýbam sa ale iným žánrom ako krajinky, divoká príroda, architektúra. Nechcem byť fotograf, ktorý fotí všetko a nič poriadne.

Ktorá tebou odfotená fotka je pre teba najvzácnejšia a prečo?

Je to fotografia, ktorú som nikde nezdieľal a myslím, že ju ani veľa ľudí nevidelo. Je to taký môj poklad. Paradoxne je to fotografia odfotená tabletom, pričom sme si svietili telefónom a nie je odfotené fotoaparátom s dobrým rozlíšením. Sú na nej naše spiace deti, pričom staršia Dorotka spí na Miškovi ako na svojom vankúši. Fotku som upravil do čiernobielej farebnosti a to svetlo z mobilu vytvára veľmi jemné, až intímne osvetlenie. Keď sa na tú fotografiu pozriem, vždy ma prenikne radosť z lásky. Len ma mrzí, že nemáme takú aj s našim tretím Ondríkom, teda fotku v podobnom duchu, kde by boli všetci traja.

Máš nejaký nesplnený sen súvisiaci s fotením? Čo by si raz chcel nafotiť?

Mám. Ale sa bojím, že keď ho vyslovím, a bude tu napísaný, niekto mi ho ukradne. 🙂 Fotenie svadieb ma veľmi napĺňa. Možno by som chcel fotiť viac moje deti vonku v prírode, ako sa hrajú, skáču, sú šťastné a nikým neobmedzované (Wild and free). A moju manželku (keby sa mi dala). Zároveň by som chcel vedieť fotiť produkty. Aby som mohol mojej manželke fotiť capačky, ktoré šije.

Dá sa podľa teba nafotiť niečo dobré aj mobilom?

Dá. Mobilom sa dajú odfotiť krásne fotografie. Kdesi som čítal, že najlepší fotoaparát je ten, ktorý máme stále so sebou. V dnešnej dobe sú to mobily. Podľa mňa by nimi mali ľudia fotiť omnoho viac. Nie však selfíčka, ale nádherných ľudí okolo seba a neopakovateľné situácie, ktoré zažívajú. A potom by si tieto fotografie mali vytlačiť alebo spraviť fotoknihu. A pozerať si ich a ďakovať za to Bohu.

Kedy je podľa teba fotka dobrá?

Toto je otázka, ktorú sa pýtam prvákov na začiatku školského roka na našej škole. Spisujeme si kritériá dobrej fotky ako napríklad: kompozícia, dobrá svetelnosť (nie príliš svetlá, ani tmavá), ostrosť, technická kvalita, emócie. Ja si myslím, že dobrá fotografia musí diváka niečím zaujať. Mal by sa pri nej zastaviť na viac ako 3 sekundy a možno si v duchu povedať wow. Alebo aj nahlas. Ja to robím. Ak natrafím na skvelú fotografiu poviem to aj nahlas. A zároveň si myslím, že dobrá fotografia by mala rozprávať nejaký príbeh.

Plánuješ si vždy dopredu, čo ideš nafotiť, alebo len tak chytíš foťák a vyberieš sa niekam spontánne?

Vždy mám dopredu naplánované svadby a viem presne kam idem fotiť. 🙂 Čo sa ale bude na tých svadbách diať má naplánované niekto iný. Ja do toho nevstupujem. Len hľadám a zachytávam momenty, ktoré mladomanželom a ľuďom, ktorí si fotografie budú pozerať prezradia poznané, alebo nepoznané príbehy. Snažím sa byť diskrétny, nenápadný, aby som nerušil. Občas, rozmýšľam či toto isté nerobí aj Boh. Že nás nenápadne sleduje a zaznamenáva dojemné okamihy našich životov, aby nám ich neskôr ukázal a my sa z nich budeme tešiť s Ním.

Chcel by si sa niekedy živiť fotením?

Nie. Možno to bude znieť ako falošná skromnosť, ale ak by som sa živil fotením zaradil by som sa do skupiny fotografov, ktorí sa nazývajú profesionáli. A to je niečo, čo ja nechcem. Aj keď mi tak už pár ľudí povedalo, pousmial som sa nad tým. Radšej budem amatér, ktorý fotí dobre, ako profesionál, ktorý fotí zle. Aj bez toho, aby som bol profesionál ma trápi pýcha. A pritom vidím, že mám pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. Sledujem viacero svadobných fotografov a žasnem nad tým ako fotia. Mám sa kam posúvať a pomaly sa posúvam vďaka párom, ktorí si ma zavolajú, aby som im nafotil svadbu.  

Je niečo, čomu sa pri fotení vyhýbaš? (napr. nikdy nefotím kvety alebo hocičo, čo ti napadne…=)

Nikdy nefotím kvety 😀 A akty.

Čo ťa baví viac, fotiť alebo hrať sa s úpravou fotiek?

Jednoznačne fotiť. Ale úprava patrí k tomu. Aj keď nepatrím medzi fotografov, ktorý pri jednej fotografii strávia hodiny upravovaním. Veľmi sa mi páčia čiernobiele fotografie. Najradšej by som odovzdával fotografie iba v čiernobielej. Moja dcérka tomu nerozumie a krúti nado mnou hlavou. Vraví mi:“Veď svet je farebný a nie čiernobiely“. Ja si však myslím, že to množstvo farieb, ktoré je všadeprítomné, oberá našu pozornosť o to čo je naozaj dôležité.

Máš nejaký záber, ktorý nevyšiel celkom podľa tvojich predstáv a vznikla z toho vtipná fotka? (ak áno, dali by sme ju pod otázku, alebo ak vieš, môžeš opísať)

  Vtipné fotky zo svadieb uverejňujem na svojom instagramovom profile. Nemôžem ale povedať, že to boli zábery, ktoré nevyšli podľa mojich predstáv. Vyhľadávam také momenty. Veľa krát ich predpokladám a podarí sa to. Hlavne pri deťoch. Potom sú zábery, ktoré sú veľmi smiešne, nie sú však vhodné zverejnenia. Takýto záber ukážem odfotenému človeku, zasmejeme sa na ňom a vymažem ho. Prípadne ho nechám, ale nezverejním ho. Občas sa stane, že sa udeje niečo smiešne a ja to neodfotím, pretože sú to všetko kratučké okamihy a ak nemám práve fotoaparát na oku ujdu.

Všimla som si, že k jednotlivým fotkám, ktoré zverejňuješ, dávaš rôzne komentáre, väčšinou vtipné. Čo pre teba znamená fotka??

Mám pocit, že som dostal dar humoru, radosti a veľa krát, keď odfotím nejakú fotku, tak ma k nej napadne nejaký vtipný koment. Alebo pri úprave fotografií. Zároveň sa necítim až tak doma pri fotení štylizovaných portrétov. Radšej sa prezentujem fotkami z priebehu svadobného dňa. Autenticitou a emóciami, ktoré nie sú hrané. Tak ako som už spomínal, za každou fotografiou je príbeh. Vážny, alebo vtipný. Ja cez tieto fotky a komentáre ukazujem časť týchto príbehov.

Máš v súčasnosti rozpracovaný nejaký zaujímavý projekt?

Tento rok mám zatiaľ málo svadieb, takže takmer nič nefotím. Zobral som jeden deň, keď som suploval, do školy foťák a trochu som fotil jednu moju žiačku. Odfotil som jej portrét cez okno a keď to videli jej spolužiaci a žiaci z vyšších ročníkov, tiež taký portrét chceli. Už som tak nafotil piatich žiakov. Tí ma nahovárajú, aby som z toho spravil výstavu. Takže je to taký môj začínajúci projekt.

Čomu sa ešte venuješ okrem fotenia?

Fuuu. Veľa veciam. Manželke, deťom, našej záhradke. Veľmi rád a veľa čítam. Teraz som začal zverejňovať prečítané knihy s kratučkou recenziou ako čítajúci ocko na instagrame. Tiež veľmi rád kreslím, trochu maľujem a už pomenej sa venujem aj grafike. Som tiež bloger a to už stačí.